Oščadnica
Prevádzka
1938 - 1944
Články
prevzatý materiál zo stránky:
„Vandrovalo devče od potočka k rece,
prevez prevozníčku modrooké dievče.
Ja ťa neprevezem, pokaľmi nesľúbiš
hubičku,lebo dve, bo sa mi veľmi ľúbiš.“
Takúto pesničku spievali mládenci rukujúci na vojnu prevozníkovi, ktorý ich prevážal cez Kysucu na kompe k železničnej zastávke v Oščadnici. Kompa premávala v Oščadnici od roku 1938 do roku 1944 a prevozníkom na nej bol pán Juraj Kucharčík .
Ako sa k tejto práci dostal? V tom čase, v 30-tych rokoch som bol veľmi chudobný vari najchudobnejší v centre dediny, všetci to o mne vedeli. Bývali sme so ženou Ankou v drevenom domci povyše kostola, ktorý sme si postavili s bratom. Bola chudoba, nezamestnanosť, všetko bolo na lístky. Robil som poslíčka na obecnom úrade, očkoval som sliepky, pomáhal, kde bolo treba. No chcel som pre svoju rodinu zabezpečiť lepší život, postaviť si vlastný dom. V tridsiatom ôsmom prišla veľká voda, prietrž mračien, zobralo drevenú lávku cez Kysucu a ľudia sa nemali ako dostať na železnicu k vlaku. Navrhli mi, aby som prevážal ľudí na kompe, lebo peňazí na novú lavicu neboli.
Pomohol mi vtedy aj notár Bernát, pán kanonik Krautman. Obec ma však neplatila, čo som zarobil na kompe od ľudí z toho som žil. A ja som si dal záväzok, za týždeň ani poldeci som nevypil.
Kompu sme stavali s rezbárskym majstrom Cyrilom Vojtušom. Bola zo smrekového dreva. Vravel, že bude dobrá, no keď sme ju spustili na Kysucu, nestačili sme z nej čerpať vodu. Potom som si ju ja sám dal dohromady, a tak som ju urobil, že som ja do nej musel naberať vodu, aby nepopraskala. Aj asfaltom som ju ponatieral. Neraz som ju musel zreparovať, bolo to najmä na jar, keď sa ľady topili, alebo po veľkých búrkach.
Raz mi ju voda odniesla až do Krásna, aj mólo zničilo i drevenú búdu, v ktorej som na drevenom lôžku prespával na železnej piecke si varil čaj.
Taxa na jednu osobu bola 50 halierov, neskôr som ju zvýšil na korunu. Naraz som mohol previezť aj 15-18 ľudí. Priemerne denne som zarobil 60 korún, vtedy som bol spokojný, no boli aj slabšie dni. Niektorí ľudia nemali čím zaplatiť, vozil som na úver. Pekár z Kysuckého Nového Mesta , ktorý zásoboval predajňu v dedine, mi namiesto koruny dával 5 rohlíkov, alebo štvrtku chleba. Robotníci z Píly mi platili 5-10 korún deň výplaty. Jeden muž, čo odchádzal na vojnu mi sľuboval, že zaplatí, keď sa bude vracať z frontu .Za dovoz filmov pre kino v spoločenskom dome dostával som
polievku. Často som vozieval ľudí z Bystrickej doliny, chodievali vlakom do Čadce, ale aj ľudí z Horelice. Autobusy ešte vredy nepremávali, ne spomínam si, že v dedine jeden súkromník občas vozil ľudí autobusom. Rád som vozil aj pána Pika z Pily. Prišiel aj so sekretárkou, zaplatil 50 korún a vozili sa aj hodinu.
Premával som vo dne v noci, vlaky vtedy nechodili presne podľa poriadku, ľudia čakávali na vlak aj adlhšiu dobu. Denne som prevážal poštára Štefan Bátorka, ktorý podával poštu vlakom smerom do Bohumína a do Košíc. Vozieval ho z centra furman Trúchly a spolu s ním chodievala za mnou dcérka Štefka, nosievala mi obed. Občas so mnou aj kompu ťahala. Ja so si chodieval domov oddýchnuť len raz za tri dni, na bycikli, s furmanom alebo pešo. Doma som bol aj cez zimu, ľady na Kysuci trvali aj dva mesiace.
Len keď sa oteplilo a bol odmäk, chodieval som ku kompe pozrieť, či ju nepoškodilo. Kysuca bola vtedy plytšia a bolo v nej veľmi veľa rýb. Celé húfy plávali za kompou, najmä keď im robotníci, čo som ich prevážal, hádzali do vody omrvinky. V noci sme spolu s kamarátmi odpojili kompu z lana, plavili sa na nej ako na loďke a chytali sme ryby. Ja som ich často chytával aj blízko pri brehu do košíka, čo som si uplietol z vŕbového prútia. Bolo tu najmä množstvo jalcov, chytal som ich na hlaváče nastoknuté na prúte. Boli to pekné roky, bol som veľmi mladý a zdravý, táto práca ma veľmi bavila, bol som stále medzi ľuďmi. Ľudia boli lepší ako dnes. Aj príroda. „Na prevoze“, tak sa to miesto
vtedy volalo, bola pekná. Lúky a na nich dobytok.. Celý ten život tam bol veľmi pekný, taký romantický. Dodnes mám naň pekné spomienky.
Pán Kucharčík prevážal ľudí cez Kysucu 6 rokov, pol prvými i posledným oščadnickým prievozníkom – námorníkom. V roku 1944 dala obec postaviť cez Kysucu asi 50 m povyše ako premávala kompa, drevený „hojdací“ most . Nový most, po ktorom chodíme dnes, je pevný a zdá sa, že ešte dlho vydrží. Koryto Kysuce sa po polstoročí síce prehĺbilo, no voda v ňom nie je ani zďaleka taká čistá ako v tridsiatom ôsmom roku.
