ĎUMBIER

ex BERN; ex MUR

Typ:

VVL


Technické údaje

Lodenica:

Theodor Hitzler Regensburg v r. 1937

Hlavné rozmery:

 

Materiál:

 

Dĺžka celková:

52,50 m

Dĺžka pri vodoriske:

 

Šírka:

7,90 m

Šírka na hl. rebre

7,60 m

Max výška pevného bodu:

5,15 m

Bočná výška:

2,76 m

Ponor prázdnej lode:

 

Min. ponor:

 

Max. ponor:

1,5 m

Výkon:

 

Typ hl.motorov:

Pôvodne bola vybavená dvomi šesťvalcovými štvortaktnými lodnými motormi zn. Güldner (Aschaffenburg-Nemecko) ktoré boli v roku 1943 nahradené novými šesťvalcovými dvojtaktnými motormi zn. SULZER (Winterthur-Švajčiarsko) s jednotlivým výkonom 660 k. S týmito motormi plávala loď ĎUMBIER až do vyradenia z prevádzky.

od prestavby v r. 1943 2 x SULZER 6TS 29, s jednotlivým výkonom 660 hP, dvojtaktné šesťvalce, reverzné 350 ot./min.

Druh pohonu = 4 vrtule

Výkon =  1326 k

Niektoré ďalšie technické údaje

Vŕtanie valcov= 290 mm

Zdvih valcov = 500 mm

Zásoba paliva = 85 ton

Rýchlosť plavidla na stojatej vode = 20 km/hod.

Ťah na lane pri švartových skúškach= 16 500 kg

Ťah na lane pri rýchlosti 8 km/hod.  = 13 260 kg

Hodinová spotreba paliva 238,6 l/hod.

Výkon záchranného čerpadla = 1300 l/hod.

Hnacia sila hlavných motorov bola prenášaná špeciálnounprevodovkou kde sa výkon každého z dvoch motorov delil na dve vrtuľové hriadele. Motory boli reverzné, s pevnými spojkami.

Kormidlo mala trojplutvové, vynikajúcej konštrukcie typu Hitzler, ktoré lodi poskytovalo na svoju dobu jedinečnú manévrovateľnosť.

 

Prevádzka:

BERN (1936-1939)

Motorový štvorvrtuľový remorkér bol postavený v roku 1936 v lodenici Theodor Hitzler v  Regensburgu pod pôvodným názvom BERN a prenajatý spoločnosti S.Schultz v Pančeve.

MUR (1939-1944)

V roku 1939 bola loď predaná rakúskej plavebnej spoločnosti DDSG, kde plávala pod názvom MUR.

ĎUMBIER (1944-1939)

V roku 1944 bola odkúpená Slovenskou Dunajplavbou úč.spol.

Loď patrila svojim výkonom medzi najsilnejšie remorkéry ČSPD, vynikala spoľahlivosťou a obdivuhodnou manévrovateľnosťou.

Na jar 1958 sa na lodi ĎUMBIER stala nepríjemná príhoda, naštastie so šťastným koncom. Bolo to v protiprúdnej plavbe z Kližskej Nemej do Bratislavy, niekedy začiatkom marca 1958. V Kližskej Nemej loď nocovala, lebo v tých rokoch bola nočná plavba kvôli nástrahám brodového úseku Dunaja medzi Bratislavou a Komárnom zakázaná. Takže na svitaní loď zdvihla kotvy, vyplávala s dvomi loženými člnmi v závese. Po niekoľkých minútach plavby sa ozval z kormovej časti lode dutý zvuk, akoby náraz. Ihneď na to hlásili plavci, ktorí boli mimo služby vo svojej kajute, podozrivé zvuky z dvojitého dna. Ale stačil len okamih, aby sa zistilo, že do lode vniká veľkou rýchlosťou voda. Situácia bola veľmi vážna, lebo korma lode sa nebezpečne rýchlo ponárala. Veliteľ lode kpt.Aladár DRAGÚŇ sa okamžite rozhodol odstaviť záves a nabehnúť loďou na piesčinu, aby sa zabránilo potopeniu. Pri následnej podrobnej prehliadke kormovej časti trupu sa zistilo, že jedna z vrtuľových hriadelí, presnejšie jej koncová časť, sa v poslednom spoji oddelila a vykĺzla cez stevenove puzdro mimo loď. Rádiotelegrafista Anton Zborovan túto plavebnú nehodu nahlásil na našu pobrežnú rádiostanicu OMC v Bratislave ale prihlásili sa aj lode POĽANAORAVA, ktoré sa nachádzali neďaleko našej polohy a okamžite priplávali na pomoc. Z Bratislavy priplávala osobná loď KOŠICE, na palube ktorej sa nachádzal jedinečný odborník a znalec lodníckeho remesla, navyše potápač, pán Josef HAUSNER, ktorý zasahoval pri nejednej podobnej situácii. Okamžite lokalizoval otvor, cez ktorý do lode vnikala voda a utesnil ho lojovou upchávkou a tak bolo možné odplávať do Bratislavy, kde už bol pripravený lodný výťah na zdvihnutie lode z vody. Podrobnou obhliadkou sa zistilo, že posledný spoj hriadeľového vedenia sa uvoľnil a následné vibrácie spôsobili úplné odskrutkovanie poistnej matice, spájajúcej koncovú časť so zvyškom hriadeľového vedenia.

Členovia lodnej posádky sa domnievali, že nájsť stratenú koncovú časť vrtuľovej hriadele spolu s vrtuľou bude beznádejné, lebo silné prúdenie vody ju ihneď zanesie štrkopieskami, ale ako sa ukázalo, opak bol pravdou. Majstrovstvo a úžasné skúsenosti pána Hausnera sa plne prejavilo, keď ešte toho istého dňa popoludní ohlásil nájdenie stratenej cennej súčasti hnacieho zariadenia lode.

Koncový hriadeľ spolu s vrtuľou urýchlene prepravili do Bratislavy a medzitým posádka mala plné ruky práce s čistením podpalubnej kormovej časti lode, čo nebolo nič príjemné. Stúpajúca voda vyplavila z lodného dna všetky mastnoty, pochádzajúce z mazania hriadeľových ložísk vazelínou, ktorá „nádherne vyzdobila“ steny všetkých podpalubných kajút v spomínanej kormovej časti, zničila všetok osobný majetok členov posádky, ktorí v týchto kajutách bývali, ako aj všetok inventár.

Všetko sa neobyčajne rýchlo dalo do poriadku a ĎUMBIER mohol opäť v plnej kráse vyplávať na Dunaj.

Je tu však ešte jedna milá príhoda, ktorá sa spája s touto našou bývalou skvelou loďou. Dvojtaktné motory SULZER, s ktorými loď plávala od svojho prevzatia Slovenskou Dunajplavbou v roku 1944, si už ako sa hovorí, „svoje“ odslúžili a preto technické oddelenie rozhodlo nechať vymeniť piestne čapy, ktoré sa už pomaly „hlásili“ zvýšenými vôľami, za nové. Nové piestne čapy boli dodané z  Čiech, bolo to pravdepodobne z ČDK Blansko, s presnými rozmermi ako pôvodné a prikročilo sa k demontáži starých čapov a montáži nových. Po takýchto závažných výmenách bývalo nielen dobrým zvykom, ale aj bezpečnostným opatrením, loď odskúšať stacionárnou motorovu skúškou, pričom loď bola zakotvená a vyviazaná vlečnými lanami na Dunaji a podrobila sa dvanásťhodinovej prevádzkovej skúške. Ale ako sa v priebehu skúšky ukázalo, materiál, prípadne spôsob kalenia nových čapov nezniesol také vysoké spaľovacie tlaky v motoroch a ešte pred ukončením tohto testu sa rozhodol vtedajší I.strojník pán Buzáši vrátiť do motorov radšej pôvodné dvadsaťročné (!) čapy, čo sa ukázalo v tej chvíli ako veľmi múdre a správne rozhodnutie. Úsmevné na tom bolo, že plavci najprv dostali po demontáži starých čapov (spolu 12 ks) pokyn, vyviezť ich na káre na kopu odpadového materiálu, v zimnom prístave odkiaľ sa tento odvážal do šrotu. Tam čapy ležali niekoľko dní až do ukončenia montáže nových, ale akonáhle sa ukázalo, že tiestaré, vyhodené majú v tejto chvíli cenu zlata, plavci museli ozlomkrky bežať k spomínanej kope kovového šrotu, aby tam našli drahocenné piestne čapy. Šťastím bolo, že za tú dobu nedostali „nohy“ a plavci ch víťazne a v plnom počte doviezli na loď, kde ich strojníci doslova s láskou umyli v nafte a ako veľkú cennosť ich namontovali späť. Najlepšie na tom je, že sa upustilo od experimentovania s náhradou čapov za nové a loď spoľahlivo doslúžila s tými pôvodnými až do vyradenia.

 

Fotogaléria: