Pltnícke povedačky
Byť pltníkom bolo hrdé zamestnanie, ktoré vyžadovalo hrdého a smelého chlapa. V pltníckych rodinách bolo tradičné, že najstarší syn bol pltník. Už od chlapca ho brával otec na pltiská, aby sa zasväcoval do tajov pltníctva.
Odchod mladého pltníka na prvú plavbu vyžadoval napr. v Gombáši (starý názov obce Hubová) osobitnú prípravu - krst podľa nepísaných tradičných pravidiel. Prvá plavba bola dôležitá slávnosť celej rodiny, lebo sa „pasoval" nový pltník. Mať zarezala osobitne chovaného čierneho kohúta. Jeho krv zachytila do pripravenej nádobky. Upiekla poplanok a najbližšie príbuzné uvili brezový venček. Bývalo zvykom, že otec vzal do krbky pálenky. I tu platilo, že s bôrgom a pálenkou sa pltník narodil, žil a aj umrel. Potom šla celá rodina na pltisko, aby predstavili mladého pltníka vodníkom a vodným pannám-vílam. Mať vyliala do Váhu krv z kohúta a vhodila poplanok. Do Váhu hodili dievčatá aj brezový venček. Krv bola obetou hlavnému vodníkovi a veniec na zoznámenie sa s vodnými pannami. Potom podal otec synovi krpku s pálenkou, aby si odpil a stal sa smelý a silný chlap-pltník.
Zaujímavé je, že v historických dokladoch sa Gombašania (od r. 1948 obec nesie názov Hubová) spomínajú často ako výborní pltníci a predsa sa o nich doma skoro nič nezachovalo a to ani v ústnej tradícií. Stankovci a Rojkovci majú zachované spomienky a svoje pltnícke pesničky. Ešte i dnes spomínajú pltníkov Ondreja Štúra, Pavla a Jozefa Straku, Štefana a Jozefa Pekára, Čieškovcov a iných. V roku 1850 bolo v Liptove až 26 pltníckych obcí. Aj otec preláta Andreja Hlinku (1864-1938) si popri roľníctve privyrábal pltníctvom na Váhu. V kostole v Černovej o ktorého výstavbu sa Hlinka zaslúžil, je na hlavnom oltári socha sv. Klementa – patróna pltníkov.
Pltníctvo bola práca veľmi nebezpečná a stávalo sa, že zahynuli aj skúsení pltníci. Na Váhu bol nebezpečný úsek Margita a Besná. O smrti Mateja Mrvu (r. 1880) z Ľubochne, gombášskej osady, napísal Svetozár Hurban Vajanský (1887-1916) pltnícku baladickú báseň.
Gombášskych a kraľovanských pltníkov spomína i Anton Bernolák (1762-1813) v Predmluve Něco o epigramatéch (Žilina, 1794), kde napísal: „Zdaleka se pltí ženete, pacholci! A jakú cestu pred sebú máte? Tí tam z Gombáša sú, čo za nami idú; mi sme z Kralován, kde Orava do Váhu vtieka! Všetci do Fragštatu ideme, kdežto od istého kupca na náš tovar už i zadánek máme. A neboli by ste tak dobrí, že bi ste ma ze sebú vzali? Prečo ňe? Ked nám len nekterí grošíček na pálené dáte."
Starí pltníci spomínali, že poniže Vrútok chcel malého chlapca uchytiť obrovský orol. Zaútočil naň, ale v pazúroch mu ostal len veľký okrúhly klobúk, ktorý mu dal otec, aby aspoň niečo chlapské viezol na plti.
Raz sa viezol na plti dolu Váhom jeden múdry profesor. Z dlhej chvíle sa opýtal pltníka, či vie čítať. Keď odpovedal, že nevie, tak mu profesor povedal, že stratil ¼ života. Potom sa ho profesor pýtal, či vie písať. Keď mu povedal, že nevie, profesor mu povedal, že tým stratil už ½ života. Nakoniec sa ho profesor pýtal, čí vie aspoň rátať. Pltník smutne povedal, že vie, ale veľmi slabo. Po poslednom priznaní nevedomostí pltníka mu profesor povedal, že stratil ¾ života. V tom narazila plť na Besnú skalu, plť sa rozsypala a oni sa našli vo vode. Profesor začal prosiť o pomoc, lebo nevedel plávať. Pltník ho zaratoval a keď boli na brehu mu povedal, že nebyť jeho, bol by profesor stratil celý život.
Raz pltníci z Liptova pri plavbe na Dolniaky pribili svoje 3 plte so 6 pltníkmi v Seredi. Na jednej z pltí mali naložený klát (kus guľatiny) z červeného smreka, ktorý si chceli predať, aby sa mohli v cudzom svete uctiť a potúžiť pálenkou. A veru pltníci jej dosť popili, lebo pripití boli smelší a všetko začínali zvyčajne nielen s pomocou božou, ale aj spevom. Hneď po pribití plte na brehu začal obkukávať tamojší Sereďan-mlynár ich náklad. Srdce mu poskočilo od radosti, keď zbadal ten klát smreka. Pri jeho obhliadke sa mu zdal prihrubý a navyše aj krátky. V rozhovore s pltníkom dodal, že hrúbka by mu neprekážala, len keby bol klát dosť dlhý. Pltník na výhrady mlynára odpovedal veľmi pohotovo, že je to najjednoduchejšia vec pri takejto štruktúre upraviť jeho dĺžku a súčasne aj hrúbku, lebo čo sa uberie na hrúbke, pribudne na dĺžke kláta. Kázal mu, aby to šiel domov pomerať a aby doniesol odmerku (palicu), podľa ktorej by sa upravila žiadaná dĺžka. Netrvalo dlho a mlynár prišiel s odmeranou palicou a hneď sa začalo naťahovanie kláta. Štyria pltníci si zaťali sekery do koncov kláta a začali za veľkého kriku proti sebe ťahať zaťaté sekery. Pri ťahu pltníkov jeden z nich silno udieral obuchom sekery po kláte, aby ho počas naťahovania stenčil. Zatiaľ, čo sa mlynár čudoval a so zatajeným dychom sledoval, čo títo chlapi stvárajú, zvyšný pltník nepozorovane priťal konca mlynárovej palice a potom už aj on spokojne pozeral na majstrujúcich pltníkov. Po chvíľke zastavil ich prácu a kázal klát znova zmerať. Mlynár vzal mierku, priložil ju na klát a plný úžasu radostne zvolal: „Chlapci, už neťahajte, veď ten klát je už dlhší, ako potrebujem." Pltník pokojne povedal: „To je dobre, keď je dlhší, to si už veru ľahko z neho doma odrežete." Po takejto čarovnej a kúzelníckej robote bola momentálna spokojnosť na oboch stranách a mlynár šťastne vyplatil požadovanú sumu.
I takýmto spôsobom si vedeli pltníci zarobiť na pálenku. Mlynár veru neprišiel reklamovať kúpu. Asi sa hanbil, že sa on, hrdý mlynársky majster, dal sa dobehnúť obyčajným dedinským pltníkom.
