PLAVENIE VOĽNÉHO DREVA A PLTNÍCTVO
Pltníctvo je spôsob vodnej dopravy. Do 30. rokov 20. storočia bolo dôležitým zdrojom obživy horských oblastí. Rozvoj pltníctva podmienili lesné komplexy s ťažbou dreva, splavnosť slovenských riek ako aj iné faktory. Rozvoj pltníctva súvisel s osídľovaním horských oblastí Slovenska v 13. – 14. storočí. Najstaršie písomné doklady o pltníctve sú v listine uhorského kráľa Gejzu I. z roku 1075 (zakladacia listina opátstva v Hronskom Beňadiku).
Na začiatku sa drevo plavilo primitívnym spôsobom voľne v kusoch. Výrezy alebo jednotlivé polená palivového dreva sa spúšťali na vodu a vodný tok ich unášal na miesto kde sa drevo ručne vychytávalo. Plavenie dreva sa využívalo na Slovensku v horských polohách všade tam kde voda v koryte dosiahla takú výšku, že mala schopnosť unášať jednotlivé kusy dreva.
Postupne s rozvojom využívania vody pre dopravu dreva na menšie i väčšie vzdialenosti sa vytvorili predpoklady aj pre rozvoj pltníctva. Na Slovensku boli pre pltníctvo dobré podmienky a to najmä vďaka existencii veľkých lesných komplexov, dobrej splavnosti väčšiny riek a potrebe hospodársky využívať drevnú hmotu aj v nížinných oblastiach územia Slovenska resp. v okolitých krajinách. Váh i ďalšie slovenské toky sa po stáročia využívali na transport dreva a rôznych iných tovarov pričom sa využívala hnacia sila riečneho prúdu v spojení s ľudskou silou resp. vetrom. Na pltiach sa napr. vyvážali aj oštiepky, ovčí syr, rôzne figúrky zo syra, hrnčiarsky riad i špeciálne dosky. Vyhľadávaná bryndza sa zo Slovenska vyvážala plťami až do roku 1916.
Najväčší rozkvet zaznamenalo slovenské pltníctvo od 18. do začiatku 20. storočia. Až do konca 19. storočia sa na Váhu plavilo celoročne. Medzi najväčšie plťoviská na Váhu patrili: Mojšová Lúčka, Považský Chlmec, Hričov, Bytča, Kysucké Nové Mesto a Brodno. Guľatina sa na pltiach splavovala po Orave do Váhu a po ňom do celulózky v Žiline. Na rieke Kysuci je pltníctvo spojené s budovaním budatínskeho a neskôr aj strečnianskeho a bytčianskeho panstva. Poddaní tu museli odvádzať v rámci svojich povinností aj plte. Z Kysúc sa plte naložené domáckymi výrobkami a drevenými polotovarmi splavovali na plavisko pri úpätí Chlmca na sútoku Kysuce a Váhu. Je zaujímavé, že od konca 17. storočia v niektorých obciach na Kysuciach pltenie patrilo medzi poddanské povinnosti sedliakov aj slobodných valachov.
Aj keď sa pltníctvo považovalo len za doplnkové zamestnanie obyvateľov horských a podhorských oblastí severného a stredného Slovenska, pre mnoho ľudí najmä z podhorských obcí znamenalo často jediný zdroj obživy. Pomáhalo tiež pri nadväzovaní komunikácie a rozvoji obchodných stykov medzi jednotlivými regiónmi Slovenska.
Plte
Plavidlo, ktoré slúžilo na dopravu dreva pomenovali už v 11. storočí plť.
Podmienky na jednotlivých tokoch do veľkej miery predurčili aj druh plte, ktorý bolo možné použiť. Rieka Hron bola medzi pltníkmi známa kamenitým dnom a ostrými zákrutami, ktoré sa pri úpravách koryta postupne odstránili. Hron bol tiež známy kolísaním vodnej hladiny a prechodne nízkymi stavmi vody. Z tohto dôvodu boli plte používané na Hrone veľmi jednoduché a nikdy neboli spájané. Na prednom konci boli spojené drevenými brvnami, na zadnom konci boli len zviazané čo im umožňovalo pružne reagovať na nepravidelnosti koryta. Po jednoduchých úpravách boli tieto plte vhodné aj na plavbu po Dunaji. Plte na Váhu boli obyčajne väčšie, často skombinované z niekoľkých častí. Plťové drevo malo rôzne rozmery jeho dĺžka sa zväčša pohybovala od 8 do 30 metrov.
Pri príprave a zbíjaní pltí pracovala skupina štyroch chlapov. Dvaja z nich vyberali vhodné drevo na plť tak, že ho tenším koncom triedili proti vodnému toku a hrubším koncom, tzv. kánom po toku. Druhí dvaja pílou zarovnávali guľatinu z oboch koncov na predpísanú dĺžku, pričom jednotlivé kusy prikladali k sebe podľa určitého systému. Zhotovovali sa plte viacerých typov, pri ktorých sa postupne zdokonaľovala technika ich zbíjania. Najjednoduchším plavidlom bola „pĺťka“, ktorá sa väčšinou skladala zo 6-8 krátkych navzájom spojených brvien. Na nej jeden chlap splavoval drevo horskými tokmi na hlavné plťovisko. Ďalším typom bola tzv. koza. Bola to jednoduchá plť z 10-15 brvien zviazaných navzájom do tvaru prstov na ruke. Prednú časť tvorili tenké konce driev, zadná (hrubšia) časť bola pohyblivá a spojená iba lanom Viedol ju jeden, niekedy dvaja pltníci (podľa hmotnosti dreva, prípadne podľa nosnosti plte). Používala sa na hornom toku Váhu. Jednoduchým plavidlom bola aj plť – „jedinka“ – zbitá z 12-16 kusov rovnakej dĺžky so šírkou 4-5 metrov, spevnená vpredu i vzadu tzv. priemou. Na tejto plti sa už prevážalo aj drevo, rezivo a pod. Zložitejším plavidlom bol „zväzok“, ktorý pozostával z dvoch pltí spolu zviazaných hrubšími koncami. Pri dobrom stave vody sa na zväzku prepravilo 50-60 m3 dreva, často aj s iným nákladom. Zväzok viedli dvaja, na nebezpečnejšom úseku Váhu i traja pltníci. Zvláštnym typom zväzku bola „trojka“. Vznikla spojením dvoch samostatných pltí – jediniek – medzi ktoré sa vložila a osobitne pripevnila plť štvorcového, resp. obdĺžnikového tvaru. Drevo na strednú časť trojky sa zbíjalo raz tenším, potom hrubším koncom, aby plť mala rovnakú šírku. Na trojke bolo možné prepravovať rôzne druhy nákladu a na dolnom toku Váhu ju obsluhovali často až štyria pltníci. Najväčšou plťou bol „cúg“. Pozostával z dvoch navzájom spojených zväzkov, pričom do priestoru medzi ich koncami bol voviazaný polzväzok. Používal sa až na dolnom Váhu a v Komárne ho prispôsobili na plavbu po Dunaji. „Cúg“ mohol prepraviť až 180 m3 dreva (okrem iného nákladu). Viedlo ho 7 skúsených pltníkov, ktorí mali ešte dvoch pomocníkov.
Druh použitej plte do veľkej miery závisel od podmienok na jednotlivých tokoch. Rieka Hron bola medzi pltníkmi známa kamenitým dnom a ostrými zákrutami, ktoré sa pri úpravách koryta postupne odstránili. Hron bol tiež známy kolísaním vodnej hladiny a prechodne nízkymi stavmi vody. Z tohto dôvodu boli plte používané na Hrone veľmi jednoduché a nikdy neboli spájané. Na prednom konci boli spojené drevenými brvnami, na zadnom konci boli len zviazané čo im umožňovalo pružne reagovať na nepravidelnosti koryta. Po jednoduchých úpravách boli tieto plte vhodné aj na plavbu po Dunaji. Plte na Váhu boli obyčajne väčšie, často skombinované z niekoľkých častí.
Organizácia pltníctva
Pltníctvo ako špecifické tradičné zamestnanie v podhorských a horských oblastiach výrazným spôsobom ovplyvňovalo spôsob života i kultúru miestnych komunít. Dedinské kolektívy sa v pltníckych obciach a oblastiach vnútorne diferencovali. Jedna časť sa orientovala na práce s drevom v lesoch (drevorubači), druhá na splavovanie siahovice, klátov a pltenie guľatiny resp. iného tovaru (pltníci). Drevorubači a aj niektorí pltníci boli zamestnaní najmä pri príprave dreva v zimných mesiacoch.
Na prepravu dreva resp. iných tovarov pltníci uzatvárali zmluvy s majiteľmi jednotlivých píl resp. obchodníkmi s drevom. V zmluvách sa obyčajne uviedlo množstvo dreva na spltnenie a výška odmeny.
Pozoruhodná bola vnútorná sociálna organizácia pltníctva - hierarchia v pltníckych kolektívoch. Najdôležitejším členom posádky bol skúsený pltník uznávaný kolektívom. Plavil sa na prvej alebo poslednej plti, pretože bol zodpovedný za spltnenie. Na prednej (čelnej) strane plte býval skúsený pltník - predník. Ten riadil plť tak aby vždy šla po vrkoči rieky. Musel dobre poznať trasu plavby, druh vody i nebezpečné miesta. Vzadu bol „zadník“, ktorým bol najčastejšie pltník-začiatočník, často to boli chlapci vo veku 12 rokov alebo mladšie ženy pltníkov, resp. ich odrastené dcéry. Napríklad dcéra Mateja Dúbravca z Lúčok niekoľkokrát absolvovala pltnicu s otcom až do Komárna. Zadníci po pristátí pltí na striedačku strážili cez noc náklad pltí. Ich povinnosťou bolo počas plavby pripravovať teplé jedlo. Na prednej polovici plte bola tzv. „koliba“, kde bolo uložené jedlo. Pred kolibou bolo malé ohnisko zo zeminy obloženej skalami, kde sa varilo. Väčšinou sa varili múčne jedlá, polievky, baranie mäso. Súčasťou stravy bola aj pálenka, ktorá sa kupovala zo spoločného a rozdeľoval ju hlavný pltník - faktor. Pltníci pltili od svitu do mrku, výnimočne aj v noci za mesačného svitu.
Tajchy
V niektorých častiach stredného Slovenska boli za účelom prekonania prechodného nedostatku vody v menších tokoch budované tzv. tajchy. Prvá zmienka o tajchu v Korytnickej doline pochádza z roku 1563. Tajch v Kamenistej doline s kapacitou 123 863 m3 vody bol postavený v roku 1890. N jar trvalo jeho naplnenie 36 hodín, v lete 250. Keďže bol postavený v období Rakúsko-Uhorska, dostal názov Kemenyi Gabor.
Zánik pltníctva na Slovensku
Plavenie dreva u nás začalo ustupovať pred dopravou po osi z viacerých príčin. Ako najhlavnejšie z nich boli tieto:
- vodný tok umožňoval plavenie dreva vždy len jedným smerom
- na plavenie sa vyberalo drevo ktoré aj po nasiaknutí vodou neklesalo na dno t.j. ihličnaté - ostatné ostávalo ležať pri pni a tak dochádzalo k veľkým stratám na drevnej hmote
- postupne ako sa zvyšovali úlohy v ťažbe dreva, sezónnosť dopravy dreva plavením nezabezpečovala dopravu v plnom rozsahu
Zánik pltníctva po Váhu sa datuje rokom 1942 keď sa prestalo pltiť na väčšie vzdialenosti. Dlhé cesty plťami dolu Váhom zamedzila už predtým výstavba priehrady pri Púchove, ktorá bola dokončená v roku 1935.
Lokálne sa však po Váhu pltilo ešte aj po druhej svetovej vojne. Pltenie po ostatných slovenských riekach zaniklo oveľa skôr ako po Váhu. Koncom 19. storočia sa plavili plte dolu Váhom až do Dunaja a po Dunaji ďalej cez Budapešť a Belehrad až do dunajskej delty pri Čiernom mori. Najčastejšie sa ale drevo splavovalo plťami do Komárna.
Plavenie dreva patrilo na Slovensku k najstarším spôsobom dopravy dreva vôbec. Už od nepamäti sa drevo z husto zalesnených horských oblastí krajiny, často spolu s rudami, kožušinami a zverinou, splavovalo na pltiach do nižšie položených južných oblastí s nedostatkom lesov.
Na Slovensku sa donedávna pltilo po Váhu, Kysuci, Orave, Hrone, Slanej a Poprade. Pôvodne sa na pltenie využívali skoro všetky riečne toky.
Najprv sa drevo plavilo voľne v kusoch, neskôr sa na plavenie dreva začali stavať plte. Na splavovanie plťami boli vhodné vodné toky s minimálnou hĺbkou koryta 0,5 metra (Váh, Hron, Orava, Ipeľ, Hornád, Poprad). Na splavovanie jednotlivých kusov sa však využívali aj menšie vodné toky s obmedzenou hĺbkou koryta.
O rozsahu a význame tejto formy dopravy dreva v minulosti svedčí aj skutočnosť, že v stredoveku sa za plavenie dreva vyberalo mýto. Takúto výsadu mal napr. kláštor v Hornom Beňadiku. Poddaní Oravského zámku boli zas podľa listiny z roku 1615 povinní ročne postaviť 386 pltí, 211 z nich muselo byť naložených senom, slamou, obilím, soľou, výrobkami z dreva a potravinami pre zásobovanie obyvateľov miest a vojenských posádok ležiacich na Váhu.
Odhaduje sa, že ročne sa po Váhu splavilo do Komárna až 20 000 pltí.
Najväčší rozmach dosiahlo plavenie dreva a pltníctvo v druhej polovici 18. storočia a 19. storočí. Rozvoj tejto formy dopravy dreva podnietil hlavne nebývalý rozvoj baníctva a po vyťažení z blízkych a dostupných lesov potreba ťažiť drevo vo vzdialenejších, často úzkych a neprístupných dolinách. Hlad po dreve tak v tom čase podnietil výstavbu vodohospodárskych zariadení na dopravu dreva plavením.
V niektorých horských dolinách sa budovali zaujímavé typy malých účelových vzdúvadiel nazývaných klauzuly (hrádze ktoré mali akumulovať vodu potokov a bystrín v čase jej prebytku na jar a v jeseni). Akumulovaná voda slúžila na zvýšenie prítoku a udržiavanie plavebnej hĺbky. Na stavbu týchto vzdúvadiel sa používal dostupný miestny materiál najmä drevo a kameň na konštrukčnú časť a íl resp. hlbinný materiál na tesnenie. Korytá potokov poniže vodných nádržiek boli upravené alebo sa v sťažených terénnych podmienkach budovali umelé drevené žľaby ktoré ústili až na miesta skládky dreva.
Najväčšie nároky na potrebu dreva boli v banských strediskách spišsko – gemerskej oblasti a to na ťažbu a varenie soli v solivare.
Ľahšia dostupnosť dreva podnietila v niektorých regiónoch Slovenska vznik píl. V Liptovskom Mikuláši mali napr. na tie časy moderné píly firmy Kapp Reiman a Kric.
História plavenia dreva na východnom Slovensku je úzko spätá z ťažbou a spracovaním rudných a nerudných surovín, medzi ktorými zaujímala významné miesto soľ získavaná varením soľanky v solivare pri Prešove.
V súčasnosti sa na východnom Slovensku splavuje pre turistické účely už len Dunajec, ktorý preteká cez Pieninsky národný park.
