III - Stredný a dolný Dunaj.
prístav Braila (Rumunsko) (foto autor)
Stredný Dunaj
Po odchode z Komárna po prúde bolo potrebné doupratovať nákup a veci čo sa fasovali. Pivo a minerálky sa rozdelili podľa toho koľko si členovia posádky objednali. V zime si to dali do kajuty a v lete často do šifónov pod podlahu.. Bolo tam chladnejšie, voda z Dunaja to trochu chladila. Občas sa našli truhlíci ak bola plavba dlhšia alebo už svoje pivo vypili čo popod podlahy chodili na cudzie pivo. Pamätám si aj lodníka čo z piva odpil a dolial vodu. Ja som si pivo chladil v lete tak že, fľašu som uviazal na špagát a pustil cez okno do vody. Zvyšok šiel na špajzu.
Lodníci poupratovali celú loď, umyli podlahy, palubu a zložili laná. Posádka sa dostala do bežného pracovného rytmu a služieb. V Štúrove bol most ktorý na konci 2.sv. vojny nemecké vojská vyhodili do vzduchu. Z vody trčali už len piliere.Tento most bol častým miestom lodných nehôd a havárii. Pekný pohľad bol na katedrálu v Ostrihome. Po prechode hranice sa vytiahla na stožiar Maďarská vlajka. Čoskoro bola pred nami Budapešť. Pre množstvo mostov a plavebné obmedzenia bolo potrebné záves prestaviť na dva razy. Nad Budapešťou sme spravili rundo a odstavili druhú radu člnov. Popreplávaní sa člny odstavili na kotvisko pod mosty. Loďou sme plávali sólo späť pre ďalšie člny. Budapešť je pekné mesto a obzvlášť z Dunaja. Po preplávaní s druhou radou člnov sme naviazali zostavu spolu a plavba mohla pokračovať.
Plavba Maďarskom prebiehala už pokojne. Mestá cez ktoré sme plávali Baja, Dunaujvároš, Dunafeldvár, Paks. Výstupná revízia bola v meste Moháč. Loď člny odstavila na kotvisko a išlo sa na pontón. V Moháči pracoval náš agent. Potrebné veci sa riešili s ním. Po revízii a prechode hranice sme priplávali do Bezdanu. Vtedy to bola Juhoslávia. Previedol sa vstup. Revízia chodila na záves našou loďou. Plavba cez Juhosláviu mala svoje čaro. Mestá Apatin, Vukovar, Nový Sad,Beograd, Pančevo, a Smederevo. Každý rátal koľko dní zahraničného dostane. V čase socializmu bol Dinár niečo ako valuta. Počet dní musel sedieť s lodným denníkom a bol podnikom v Bratislave dôkladne sledovaný. Ďalšia zastávka bola až v Velikom Gradišti ak sa v niektorom prístave nerobil manéver. Doplnila sa tu aj pitná voda pre kuchyňu. Pred výstupnou revíziou sa išlo na nákup do mesta. Za zahraničné sa nakupovalo v obchodes menom Promet. Sortiment bol alkohol, cigarety, špirák, žuvačky, sladkosti a vegeta. Ak sa tam aj nocovalo išli sme večer do kina.
Sranda je že, pred začiatkom premietania bolo kino čisté a po skončení na zemi samé papiere pomiešané s šupkami slnečnice. Premietanie rušili miestni občania výkrikmi (ubiga, jebigo, kurac, job tvoju mať a podobne) no mentalita sa nezaprela. Šupky sme mali často aj za krkom. Bolo to také príjemné spestrenie plavby. Po odchode z Veliko Gradišťa nás už čakali Katarakty.
Dolný Dunaj
Prechod cez vodné dielo Djerdjap I. sme vnímali ako prechod z Európy na Balkán. Začalo to výstupnou revíziou vo Velikom Gradišťi. Po odchode a preplávaní Moldovy sme vplávali do Kataraktov. Pri vchode z vody trčí skala Babakáj.
Babakái bol obľúbené miesto pre momentky. (foto autor)
Cestujúca na lodi TÁBOR pózuje pri skale Babakai (foto autor)
Tu sa odohrával rituál krstu nových členov posádky a cestujúcich. Krstilo sa vedrami Dunajskej vody bez ohľadu na ročnú dobu. Obeť nemala poňatia čo sa deje až do chvíle keď ju zaliala voda. Často sa vylákala na palubu zámienkou že, ju volá kapitán. Na streche sa čakalo s vedrami vody. Odmenou bolo pohostenie ktoré platila tzv. obeť. Prechod cez Katarakty som vždy považoval za najkrajšiu časť plavby. Nádherné hory, strmé bralá. Dunaj zovretý medzi horami sa ešte viac zúžil v Kazanoch. Starší lodníci spomínali na plavbu cez staré Katarakty a náročnú plavbu. To ale už bola minulosť po výstavbe priehrady a plavebných komôr Djerdjap I.
Krst v Kataraktoch. foto: autor
Preplávanie cez plavebné komory bol neskutočný zážitok pre vskutku ich gigantické rozmery. Manéver začal pred vchodom na hornú rejdu pokrátením šlepsálov a navíraním druhej rady člnov na prvú. Tesne pred vplávaním do komory si loď pritiahla člny na svoju kormu až sa opreli o zadnú odierku. Po prekonaní dvoch stupňov a otvorení dolných vrát sa povolili šlepsále a zostava vyplávala po prúde. Za krátky čas už bol pred nami Turnu Severín. Na kotvisku sa odstavil záves a loď išla na pontón. Tu sa previedla revízia a nasledovala výmena traťových kormidelníkov. Po vylodení išli na agenciu do rezervy a čakali na protiprúdnu loď. Z rezervy prišli 2-3 ďalší na trať zo Severínu po Izmail a späť. Skoro všetci to boli rumunský občania českého alebo slovenského pôvodu z okolia mesta Oršava. Pamätám si mená: Stankule, Mleziva, Uzun, Cízler ....
plavba cez Katarakty (foto autor)
Ďalšia plavba ak sa nestálo v prístavoch Bulharska Lom, Vidín, Russe často končila aj v Braili alebo Balati. To sú prístavy rumunska kde kotvia aj morské lode. Odtiaľ sa pokračovalo do Réni a Izmailu. V týchto prístavoch sa menili člny alebo čakalo na naloženie. Bola to doba sovietskeho zväzu. Remorkér s člnmi musel zostať na kotvisku Revízia chodila zásadne loďou zvanou káter. Na nej prišli pracovníci Portnadzoru, colníci, pohraničníci s vojakmi a psom. Pracovnici zdravotnej služby položili otázku či sú všetci zdravý. Kontrola bola na celej lodi a všetkých člnoch. Po odchode revízie loď odplávala na vyhradený pontón pri brehu strážený pohraničníkom na veži. Pobyt v Reni a hlavne Izmail trval často 2-3 dni. Chodilo sa do mesta na nákup, večer do klubu Morjakov na šampanské, víno, vodku a niektorí lodníci aj za dievčatami. Často to končilo aj svadbou. Nevesta sa potom vysťahovala za manželom do Československa.
Izmail - pamätník Sovietskej Dunajskej flotily. (Foto autor)
Po naložení člnov sa začala príprava odchodu. Z dolného Dunaja vlečná loď brala 6 naložených člnov. Zostava bola naviazaná tri rady po dva člny. Po výstupnej revízii v Izmaili ktorá bola prísnejšia ako vstupná s obavy sovietskych orgánov pre možný útek ich občanov sa podali na člny šlepsále. Tu je zmena. Viedli na člny rovnobežne a ich dĺžka bola 250 m. Na lodi sa obviazali bremzou. Tá bránila ich padaniu za bok lode v prípade že, sa povolili a došlo k ich previsu. V lete a za dobrého počasia sa plávalo aj v noci tzv. durchmarš. V zime a na jeseň sa často na noc kotvilo. Skrátili sa šlepsále, loď a člny zakotvili. Na noc sa zapli kotevné svetlá a určila sa hliadka. Do 24:00 strojný asistent, využil čas na drobné opravy a čistenie strojovne. Do prevádzkovej nádrže doťahal naftu a pripravil všetko na ranné hotovo. Od 24:00 do rána alebo hotova mal službu lodník. Táto služba sa posúvala pri nasledujúcom kotvení tak že, ďalšiu mal kadet, loďmajster a potom druhý lodník. Počas služby nesmel spať. Občas prešiel po lodi, strojovni a v zime kontroloval kotol ústredného kúrenia. Zmysel to malo, lebo mohol vzniknúť požiar, vnikať voda do trupu a iné nepredvídané okolnosti. Tiež kontroloval kotevné svetlá. Ak bolo určené odplávať napr. o 5:00 tak o 4:30 zobudil strojníka a asistenta. O 4:45 kapitána, druhého kormideľníka a kadeta. Voda na kávu a čaj už musela vrieť. Z kormy zavolal na člny. Po zdvihnutí kotiev sa povolili šlepsále znova na 250 m a plavba pokračovala. Ten čo mal v noci službu až do obeda mohol spať.
Rýchlosť plavby bola na dolnom Dunaji cca 3-5 km za hodinu. No boli miesta aj 2-3 km. Často sa v Giurgiu priberali tankové člny. Inak v prístavoch sa často odstavovali a priberali člny podľa príkazu nautiky v Bratislave. Ak bola zostava z dolného Dunaja určená pre Komárno, Bratislavu prípadne Rakúsko a Nemecko tak sa zastavovalo už len na revízie a nákupy čerstvých potravín. Viac v časti stravovanie na lodi. V Turnu Severíne došlo znova k výmene traťového personálu. Preplávaním Djerdjapu I. sme sa pomyselne vrátili do Európy. A lodník mal dobrý pocit že, domov sa približuje.
Malá a veľká voda.
Vodný stav poznáme malý, stredný a vysoký. Vodnej doprave na rieke Dunaj najlepšie vyhovuje stredný vodostav. Plavba je bezpečná, relatívne rýchla a plavidlá sú vyťažené na maximum svojej nosnosti. Plavebné podmienky zlepšujú vodné diela, ale v 70 rokoch bola na strednom Dunaji iba priehrada Djerdjap I. Dolný Dunaj mal a má aj dnes hlavne pri malej vode náročnú trať. Často sa mení, kľukatí čo platilo dnes o mesiac už nie je pravda. Kormidelníci a kapitáni museli denne počúvať rádio na stredných vlnách a prijímať aktuálne vodné stavy a ich predpoveď. Zapisovali si tieto údaje do zošita a plavbu museli podľa toho riadiť.
- Malá voda: nakládka člnov sa musela prispôsobiť vývoju stavu Dunaja. Znižoval sa ponor plavidla a tým jeho ekonomické využitie. Pri plavbe cez brodové úseky lodníci na lodi merali hĺbkomermi stav vody pod loďou. Hĺbkomer je drevená palica dlhá cca 5 m. Farebne je značená. Lodník stojaci na boku paluby je ponára do vody a pohľadom na značky odčíta hĺbku vody. Hlási napr. hĺbka, dno, 25, 20, 19 deci .... Kapitán vedel ponor lode a člnov a podľa toho dával príkazy a riadil plavbu. Pri menšom stave vody v brode sa záves prestavoval na viac krát. Ak bolo treba tak sa išlo iba sólo loďou premerať brod. Ak bol na lodi motorový čln často iba ním. Aj tak často došlo k nasadnutiu člnov na piesčinu. Potom sa člny museli loďou sťahovať. Niekedy si pomáhali aj dve lode. Lode sa postavili za seba prvá podala šlepsál na loď za sebou a druhá ťahala čln. Zvyšoval sa tým výkon a prúdom vody od skrutiek bolo možné piesok a bahno pod člnom tzv. vyprať a čln stiahnuť.
- Stredná voda: plavba bezpečná bez obmedzení.
- Vysoká voda: pri zvýšených dažďových prehánkach a topení snehu sa Dunaj rozvodnil, vodná hladina stúpla aj o niekoľko metrov. Rýchlosť toku sa zvýšila a stromy plávajúce na hladine odniesli plaváky vyznačujúce plavebnú dráhu. Plavba sa stala z dôvodu malej rýchlosti lode z vlekom ťažkou, nebezpečnou a neekonomickou. Často bolo treba člny prestavovať a po presiahnutí určitej hranice vodného stavu plavebné orgány zastavili plavbu. Lode a člny sa museli ukryť v prístavoch alebo núdzových kotviskách a vyčkať zlepšenie plavebných podmienok.
