Pltníctvo na Orave

zdroj:

https://www.plte-orava.sk/index.php/home

Archeologické nálezy z najstaršieho osídlenia Oravského hradu sú z doby bronzovej z druhého tisícročia  pred našim letopočtom.
Uhorský kráľ Gejza I. listom z roku 1075 nám zanechal prvú písomnú zmienku o pltníctve na Slovensku stanovujúcu spôsob vyberania mýta z pltí na rieke Hron.
V tom čase bola Orava veľmi riedko obývaným pralesom. Dnešné mesto Tvrdošín sa spomína už v roku 1111.  Rozvoj pltníctva na Orave spôsobil otvorenie bohatých baní na kamennú soľ v susednom Poľsku okolo roku 1300.
Privilégiom kráľa Ľudovíta I. z roku 1354 bol povolený dovoz soli z Poľska pre Oravskú, Liptovskú a Turčiansku stolicu. Význam soľnej cesty vyzdvihol Tvrdošín na kráľovské mesto v roku 1369.
V soľnej bani v poľskej Wieličke ( vzdialenej 125 km od Tvrdošína) špeciálne formovali tzv. slovenské soľné balvany  o váhe 12 centov (700 kg), ktoré boli kvôli následnej preprave plťami menšie a ľahšie ako typické poľské balvany.
Soľ sa prekladala z vozov v Tvrdošíne na plte a vozila sa do Veličnej, ktorá na to získala právo od kráľa Žigmunda. K najbohatším rodom v Uhorsku koncom 15. storočia patril aj rod Thurzovcov. Od roku 1556 sa stali majiteľmi Oravského hradu. Formou Oravského komposesorátu boli jeho majiteľmi až do znárodnenia po druhej svetovej vojne.
Objem soľnej cesty na Orave dosiahol v roku 1695 množstvo 24 000 balvanov soli, čo v prepočte bolo úctyhodných 16 800 ton, čo na dnešný prepočet znamená 560 kamiónov ročne.

Rieka, to bol hlavný zdroj obživy. Len za prepravu soli plťami malo oravské panstvo ročnú tržbu 90 až 120 000 zlatých . Samotná prepravovaná soľ mala ročne hodnotu 500 až 600 000 zlatých., čo bol na tú dobu obrovský majetok.
Thurzovci už okolo roku 1540 utvorili z Kraľovian, osady pri vtoky rieky Oravy do Váhu, pltnícku a rybársku osadu.
Oravská pltnica bola až do konca 17. storočia slobodná aj pre poddaných a rešpektovali ju aj Thurzovci, lebo ťažili z nej zo stránky obchodnej dopravy.   Ale Thurzovci slobodu poddanskej pltnice narúšajú už v 17. storočí. Oravskí obyvatelia pltili drevo vyťažené v im prístupných panských lesoch a na pltiach zvážali šindle, dosky, laty, koly, drevené riady a rôzne výrobky z dreva do Kraľovian, kde bolo hlavné plťovisko oravských pltí a prekládka tovarov na plavbu po Váhu. Z tohto vedľajšieho pracovného druhu poddanského obyvateľstva usilovali sa páni Oravského hradu zvýšiť svoje príjmy. Robili to jednak vyrubovaním mýtnych poplatkov z pltí plaviacich sa dolu Oravou a určením osobitných poplatkov  z tovarov prevážaných na pltiach.
Mýto na rieke Orave začal Juraj Thurzo vyberať od roku 1600, a to predovšetkým v Oravskom Podzámku z pltí z hornej a strednej Oravy. V Podzámku v tom čase bolo aj frekventované plavisko. Mýtne poplatky postihli predovšetkým oravské pltnícke obce.
V roku 1608 stanovil Juraj Thurzo obci Lokca poddanské poplatky, medzi ktorými sa uvádzalo, že Thurzovi majú jednotlivý sedliaci platiť za tri plte dreva a ostatní vyrubené mýto za plte splavované po rieke Orave.
Urbár Oravského hradu z roku 1608 po prvý raz predpísal obyvateľom poddanských obcí, koľko pltí musia ročne dodať na určený breh rieky Oravy.  
Aby sa uľahčilo plavenie, najmä panského dreva, správa Oravského panstva dala roku 1612 na Polhore vybudovať dve umelé hate, pomocou ktorých bolo možné aj za letného sucha splavovať drevo aj po Polhoranke.
Podľa tohto urbára poddaní z Medzibrodia boli povinní plaviť aj plte patriace panstvám. Medzi poddanské dávky a poplatky napr. obyvateľov obce Lomná v roku 1619 patrilo vyviezť ročne 15 pltí a od každej plte, použitej pre seba, museli platiť mýtne 50 dn.
Z Thurzovho urbára sa ďalej dozvedáme konkrétne údaje o počte pltí, ktoré boli poddaní povinní odovzdávať. Roku 1615 poddanské dediny dodali Oravskému panstvu 386 pltí. Z toho 211 pltí naložených senom, slamou, obilím, soľou, doskami, drevenými výrobkami a rozličnými potravinami poslali do Žiliny, Bytče, Hričova a do iných považských miest a táborov, 56 pltí použili na opravu zámku v Bytči, 56 na stavby v pivovare a 36 na mlyny a pekárne. Thurzo svojich vojakov zásoboval napr. pivom tiež prostredníctvom plťových transportov.
Dôchodok z pltí bol stálou príjmovou položkou a v hospodárskom výkaze Oravského panstva z roku 1615 sa uvádza, že po rieke Orave plavili plte s nákladmi hrubých dosák, lát ap.
Začiatkom 17. storočia, po smrti Juraja Thurzu, provizor Oravského panstva upravil nové povinnosti poddaných v definitívnom urbári, v ktorom zaťažil poddaných ďalšími poplatkam. Na jeho návod nový zemepán Oravy Imrich Thurzo už roku 1621 vydal nariadenie o manipulovaní s prázdnymi i soľou naloženými plťami z Oravského panstva. Ale nariadenie vôbec nemalo na mysli úpravu techniky zbíjania pltí, ani návod na dopravu dreva plťami. Išlo tu vyslovene o kontrolné opatrenia vypúšťaných pltí a ich nákladov s cieľom vyberať poplatky, mýto od dreva a soli.

Podľa nového urbára sloboda poddanskej pltnice na Orave bola hodne obmedzená uzákonením nových poplatkov od pltí a zvýšením  počtu pltí, ktoré museli poddaní odovzdávať. Predovšetkým  mýtnici museli správe panstva odovzdávať pevné poplatky od prázdnych a soľou naložených pltí, a to na kantor svätojurský (24. apríla), svätojánsky (24. júna), svätomichalský (29. septrembra ) a vianočný (25. decembra). Na každú plť, ktorá sa plavila po Orave, vyrúbili novú daň, tzv. pltnícky peniaz, v sume 50 dn a napokon sedliakom z 21 obcí Oravy zvýšili počet pltí, ktoré museli panstvu ododvzdať, na ročných 445.
Oravská pltnica zaznamenala najväčší rozmach v 19. storočí, čo súvisí s prudkým rastom celého slovenského pltníctva a s rozvojom drevárskeho priemyslu. Rozpadom Rakúsko-Uhorska v roku 1917 sa skončili diaľkové plavby až do Čierneho mora, kde náš karpatský smrek bol vyhľadávanou surovinou na stavbu stožiarov zaoceánskych lodí. Ale aj v poslednej vývojovej fáze slovenského pltníctva pltenie na Orave, ako transport dreva a výrobkov z dreva, zohral dôležitú úlohu , ale už len na území Slovenska  až do roku 1953, kedy bola postavená Oravská priehrada, ktorá znamenala spútanie rieky a tým aj koniec pltníctva na Orave.

Celková ťažba vo všetkých lesoch na Orave v rokoch 1925 – 1930 predstavovala asi 200 000 m3 ročne. Všetko drevo sa vyvážalo ako surovina (guľatina) a polotovary (rezivo). Guľatina sa najviac splavovala po Orave do Váhu a po ňom do celulózky v Žiline. Najviac pltí spúšťali z plťovísk v Slanici, v Ústí, Tvrdošíne, Oravskom Podzámku, Veličnej a v Párnici.
Od svojich počiatkov boli Kraľovany svojráznou dedinou. Oproti ostatným poddaným boli slobodní, lebo neplatili nijaké dane a zemepánovi odovzdávali jedinú naturálnu dávku, ryby, ktoré chytali v Orave, Váhu, Šútovke a Bystričke. Thurzovci mali z Kraľovian mimoriadny osoh. Zriadili tu tzv. suché mýto – poplatky od pltníkov za každú plť 50 denárov.
Dolu Oravou pltili všetky tovary: poľskú soľ, kameň na výrobu žarnovov i stavbu kaštieľov, drevo, laty, koly, dosky, drevené náčinie, napríklad korytá z Jasenovej a Lehoty, krosná z Leštín, Veličnej, Nižnej a Podbiela, šindle, poľnoprodukty, ryby, potravinársky tovar, kožušiny, hrnce atď. V roku 1611 prevážali na dvojplti 40-centový zvon od majstrov zvonolejárov Fízlovcov z Dolného Kubína do Bytče. V roku 1615 dodali oravské dediny Thurzovcom 386 pltí, z toho 211  naložených senom, slamou, obilím, soľou, rozličnými potravinami, doskami a drevenými výrobkami. Pltníci ich splavovali cez Kraľovany do Žiliny, Bytče a Hričova. Juraj Thurzo v roku 1608 uzavrel s každou oravskou obcou nový urbár, v ktorom popri ostatných dávkach prikázal každému sedliakovi dávať tri plte a platiť pltnícku daň.
Veľkú tradíciu má pltníctvo v obci Kraľovany. Za splavenie jednej plte z Kraľovian do Bytče dostávali pltníci 2 florény. Tento zamestnanecký motív je hlavným obsahom obecného znaku a pečate – na vode plť s dvoma pltníkmi k sebe obrátenými. Odtlačky pečatidla na listinách z 18. storočia sa nachádzajú v Štátnom oblastnom archíve v Bytči.
Pltnica sa využívala aj na prevoz osôb a niekedy lákala zbojníkov. Po potlačení Pikovho povstania na Orave v roku 1672 prevážali na plti do Trenčína väzňa Izaka Šuvadu, považovaného za rebela. Známy Juraj Jánošík sa pri vypočúvaní dňa 16. marca 1713 priznal, že so svojou družinou prepadol a ozbíjal pri Sokole v Kraľovanoch plťový transport
z Liptovského Jána. František Abaffy, účastník Martinovičovho sprisahania, sa zachránil pred popravou tak, že ušiel z Mokrade do Liptova a potom preoblečený za pltníka plavil sa dolu Váhom do Komárna. Odtiaľ utekal do Rakúska, Švajčiarska, Francúzska a Ameriky. Domov sa vrátil v roku 1804. V auguste 1847 sa pltili národovci Ctiboh Zoch, Janko Matúška, Augustín Krčmery,  Augustín Škultéty, Ján Francisci, Michal Miroslav Hodža a Marko Daxner na zhromaždenie spolku Tatrín konanom v Čachticiach.
Komposesorát predával čoraz viac dreva zo svojich lesov, čo malo za následok zväčšenie pltiska v Kraľovanoch, hlavnej stanici oravských pltí.

Oravská pltnica zaznamenala najväčší rozmach v 19. storočí, čo súvisí s prudkým rastom celého slovenského pltníctva a s rozvojom drevárskeho priemyslu. Celková ťažba vo všetkých lesoch na Orave v rokoch 1925 – 1930 predstavovala asi 200 000 m3 ročne.  Všetko drevo sa vyvážalo ako surovina (guľatina) a polotovary (rezivo). Guľatina sa najviac splavovala po Orave do Váhu a po ňom do celulózky v Žiline. Najviac pltí spúšťali z plťovísk v Slanici, v Ústí, Tvrdošíne, Oravskom Podzámku, Veličnej a v Párnici.
Pltníctvo sa sformovalo do svojrázneho druhu kolektívnej práce, ktorým sa v okolí riek živila takmer polovica obyvateľstva. Vznik a rozvoj pltníctva podmienili veľké lesné komplexy, splavnosť riek a potreba hospodársky využívať drevné bohatstvo v iných, najmä nížinných oblastiach štátu i v cudzine.
Feudáli mali v lesoch bohatý prameň príjmov. Lesy devastovali na obchodné účely a pltnicu zaťažovali vyberaním mýtnych poplatkov, neskôr aj poplatkami za používanie brehov pri zbíjaní pltí a nocovaní (tzv. brežné).
Turecká okupácia balkánskych krajín neumožňovala v 16.-17. storočí diaľkovú dopravu plťami. Tie sa využívali na rozvoz tovarov a vojakov v rámci územia Slovenska. Až v 18. storočí došlo k postupnému rozmachu pltníctva, keď na výstavbu dnešnej Budapešti i ďalších oblastí Uhorska sa plavili stovky pltí zo Slovenska s nákladom dreva a iného stavebného materiálu.
Pltníctvo dosiahlo svoj vrchol v 19. storočí. Jedným z dôvodov bolo, že spoločnosti, ktoré v tom čase budovali železničnú sieť, určovali vysoké prepravné tarify, takže drevárske obchodné spoločnosti zostávali pri lacnej vodnej doprave.
Pltníctvo, ako špecifické tradičné zamestnanie v minulosti, by sme nepochopili bez uvedomenia si niektorých zvláštností, ktoré so sebou prinášalo a vytváralo v spôsobe života i v kultúre. Dedinské kolektívy sa v pltníckych obciach a oblastiach vnútorne diferencovali. Jedna časť sa vnútorne orientovala na práce s drevom v lesoch (drevorubači), druhá na splavovanie siahovice, klátov i na pltenie guľatiny a iného tovaru (pltníci).
Drevorubači a niektorí pltníci boli zamestnaní najmä pri príprave dreva už v zimných mesiacoch. Pri príprave a zbíjaní pltí pracovala skupina štyroch chlapov. Dvaja z nich vyberali vhodné drevo na plť tak, že ho tenším koncom triedili proti vodnému toku a hrubším koncom, tzv. kánom po toku. Druhí dvaja pílou zarovnávali guľatinu z oboch koncov na predpísanú dĺžku, pričom jednotlivé kusy prikladali k sebe podľa určitého systému.
Zhotovovali sa plte viacerých typov, pri ktorých sa postupne zdokonaľovala technika ich zbíjania. Najjednoduchším plavidlom bola „pĺtka“, ktorá sa skladala väčšinou zo 6-8 krátkych brvien navzájom spojených. Na nej jeden chlap splavoval drevo horskými tokmi na hlavné plťovisko.
Ďalším typom bola tzv. koza. Bola to jednoduchá plť z 10-15 brvien navzájom zviazaných do tvaru prstov na ruke. Prednú časť tvorili tenké konce driev, zadná (hrubšia) časť bola pohyblivá a spojená iba lanom Viedol ju jeden, niekedy dvaja pltníci (podľa hmotnosti dreva, prípadne podľa nosnosti plte). Používala sa na hornom toku Váhu.
Jednoduchým plavidlom bola aj plť – „jedinka“ – zbitá z 12-16 kusov rovnakej dĺžky so šírkou 4-5 metrov, spevnená vpredu i vzadu tzv. priemou. Na tejto plti sa už prevážalo aj drevo, rezivo a pod.
Zložitejším plavidlom bol „zväzok“, ktorý pozostával z dvoch pltí, spolu zviazaných hrubšími koncami. Pri dobrom stave vody sa na zväzku prepravilo 50-60 m3 dreva, často aj s iným nákladom. Zväzok viedli dvaja, na nebezpečnejšom úseku Váhu i traja pltníci.
Zvláštnym typom zväzku bola „trojka“. Vznikla spojením dvoch samostatných pltí – jediniek – medzi ktoré sa vložila a osobitne pripevnila plť štvorcového, resp. obdĺžnikového tvaru. Drevo na strednú časť trojky sa zbíjalo raz tenším, potom hrubším koncom, aby plť mala rovnakú šírku. Na trojke bolo možné prepravovať rôzne druhy nákladu a na dolnom toku Váhu ju obsluhovali často až štyria pltníci.
Najväčšou plťou bol „cúg“. Pozostával z dvoch navzájom spojených zväzkov, pričom do priestoru medzi ich koncami bol voviazaný polzväzok. Používal sa až na dolnom Váhu a v Komárne ho prispôsobili na plavbu po Dunaji. „Cúg“ mohol prepraviť až 180 m3 dreva (okrem iného nákladu). Viedlo ho 7 skúsených pltníkov, ktorí mali ešte dvoch náhradných chlapov.
Pltníctvo nemožno chápať iba ako dopravu stavebného dreva, ale na pltiach sa popravovali aj výrobky rôznych ľudových remeselných zamestnaní, podmienených v horských oblastiach bohatstvom dreva. Pltníci sa v nemalej miere podieľali na vnútrozemskom i zahraničnom obchode.
Viaceré ľudové výrobky boli vyhľadávané aj pre estetickú hodnotu. Ďalej sa na pltiach vyvážali aj oštiepky, ovčí syr, rôzne figúrky zo syra, hrnčiarsky riad i špeciálne dosky . Vyhľadávanú bryndzu vyvážali z Slovenska plťami až do roku 1916.

Pozoruhodná bola vnútorná sociálna organizácia pltníctva. Máme na mysli najmä hierarchiu, ktorá existovala v pltníckych kolektívoch. Zástupcom majiteľov jednotlivých píl i obchodníkov s drevom bol faktor, ktorý s plaviacimi podnikmi uzatváral zmluvu. V nej sa uviedlo množstvo dreva na spltnenie a výška odmeny, pričom si faktor zabezpečoval pltníkov. Faktorom býval skúsený pltník, uznávaný kolektívom. Plavil sa na prvej alebo poslednej plti, pretože bol zodpovedný za spltnenie.
Na prednej (čelnej ) strane plte býval skúsený pltník - predník. Ten riadil plť, aby šla po vrkoči rieky. Musel dobre poznať trasu plavby, druh vody i nebezpečné miesta.
Vzadu bol „zadník“, ktorým sa stal najčastejšie začiatočník, pričom to boli často chlapci vo veku 12 rokov, ba aj mladšie ženy pltníkov, resp. ich odrastené dcéry. Napríklad dcéra Mateja Dúbravca z Lúčok niekoľkokrát absolvovala pltnicu s otcom až do Komárna.
Zadníci po pristátí pltí strážili cez noc transport pltí, pričom sa striedali. Ich povinnosťou bolo počas plavby pripravovať teplé jedlo. Na prednej polovici lode bola „koliba“, kde bolo uložené jedlo. Pred kolibou bolo malé ohnisko zo zeminy obloženej skalami, de sa varilo jedlo. Väčšinou sa varili múčnej jedlá, polievky, baranie mäso. Súčasťou stravy bola aj pálenka, ktorá sa kupovala zo spoločného a rozdeľoval ju faktor.
Pltníci pltili od svitu do mrku, výnimočnej aj v noci za mesačného svitu. Po pristáti v teplejších mesiacoch spali vonku na brehoch rieky, v chladnejších u krčmárov alebo v nejakej maštali.
Tomu mali prispôsobený aj odev. Na nohách mali obuté krpce, v novších časoch baganče alebo čižmy. Nohy si ovinovali onuckami a krpce do polovice lýtka pripevňovali návlakmi – dlhšími remencami, čím  si chránili nohy pred presilením. Biele súkenné nohavice boli dolu obtiahnuté, na bokoch ozdobené farebnými šnúrami. V Lúčkach, ale aj inde, mali súkenky vpredu štylizované ozdoby – tzv. pletence. Košele boli z bieleho domáceho plátna, na ne si obliekali prusliak zo súkna, prípadne z barančiny. V chladnejšom období sa nosil súkenný dlhý kabát, tzv. širica.
Do konca minulého storočia pltníci nosievali široký opasok, ktorý mal ochrannú funkciu pred prechladnutí a pred prietržou (pruhom).
Mzda predného  i zadného pltníka bola rovnaká, preto pltníci najradšej pltili so svojimi synmi, prípadne manželkami a dcérami, aby zárobok zostal v rodine. Výška mzdy v období do prvej svetovej vojny bola určená od plte. Napríklad za splavenie plte z Ružomberka do Komárna dostali pltníci 12 korún.
V období predmníchovskej republiky sa už platilo podľa množstva dreva. V roku 1919 vydal Župný úrad v Liptovskom Mikuláši vyhlášku, v ktorej sa podľa dĺžky trasy určovala mzda od 1 m3.
Mzda za túto namáhavú a nebezpečnú prácu bola v rámci vtedajších možností vcelku dobrá, hoci nemožno povedať, že to bola odmena primeraná riziku. Od roku 1924 dohliadala na dodržiavanie miezd odborová organizácia.
Na Váhu bolo viacero nebezpečných miest, kde hrozilo nešťastie. Bola to napríklad Strečnianska úžina, kde prudký tok Váhu vytváral ostré zákruty, nad ktorými do rieky vyčnievali skalnaté bralá Margita a Besná a viacero pltníkov tu prišlo o život.
Ďalšie nebezpečenstvá predstavovali plytčiny, ktoré sa pri prudkom toku Váhu často menili, potom to boli rôzne vodné stavby, zariadenia, mosty (na primitívnych pilótach ubitých do vody blízko seba), celé siete hatí na mlyny a pod.
Ak napríklad narazili do hate a poškodili ju, škodu musel hradiť vinní, či už pltníci (ak nedávali pozor), alebo mlynári (ak nemali na hati dostatočne široký alebo vhodne označený priechod). Veľmi často medzi nimi dochádzalo k sporom.
Po skončení pltnice sa pltníci vracali domov pešo, po výstavbe železníc nákladným alebo osobným vlakom Polovičnú cestu mali zarátanú do mzdy. Po roku 1924 si pltníci prostredníctvom odborovej organizácie vymohli 33 % zľavu a cestovné hradil podnikateľ.
Vyúčtovanie mzdy z pltnice bolo najčastejšie na Michala, keď sa zišli u faktora po výplatu. Na zakončenie pltnice bol oldomáš a ten bol najradostnejšou udalosťou pltníckych rín, pričom sa pltníci zabávali dlho do noci a rozprávali si zážitky z plavieb.
Spolupráca a vzájomná súdržnosť pltníckeho kolektívu bola príkladná, vzájomne si pomáhali. Pltníci boli známi svojim optimizmom, ostrovtipnosťou, odvahou i zručnosťou. Časté boli vzájomné pokriky medzi plťami, ale j medzi pltníkmi a ľuďmi na brehu rieky.
Odchod na prvú pltnicu v roku bol vzrušujúcou udalosťou pltníckych rodín, keďže takmer všetci práceschopní muži opúšťali na niekoľko týždňov svoje domovy.
Podľa rozprávaní M. Dúbravca, známeho pltníka z Lúčok, sa na jar, pred prvou pltnicou, zhromaždili pltníci s rodinami na plavisku pri zväzkoch pltí. Bola tam celá dedina i s kňazom.
Pltníci sa zhromaždili pod zástavou sv. Klimenta, ktorý bol patrónom pltníkov. Kňaz posvätil pltníkov i plte. Pltníci a ich rodinní príslušníci si posadali, ženy vybrali kapustníky, tvarohové pirohy, halušky a všetci jedli. Potom faktor ponalieval hriateho najprv pltníkom, potom ich ženám. Zvyšky jedál vysypali duchom do Váhu.
Skúsenejší spomedzi zadných pltníkov požiadal faktora i predníkov, aby ho uznali za predného pltníka. Ak súhlasili, žiadateľa prevalili cez klát a palicou ho udreli toľkokrát, koľko bolo nebezpečných miest  na Váhu. Takto mu pripomenuli, kde si má dávať pozor pri pltení. Nový predník počastoval všetkých pálenkou.
Súdržnosť pltníckeho kolektívu bola dojemná najmä pri úmrtí pltníka. Pltníci sa zhromaždili pri mŕtvom a zostali pri ňom až do pohrebu, pričom spomínali jeho dobré skutky. Pochovávali ho s nevyhnutým pltníckym náradím. Ak sa pri nešťastí nenašlo telo utopeného pltníka, na Vvšechsvätých kládli vence na vodu Váhu.
Okrem zvyklostí pltníci obohatili aj kultúrny fond celého etnického spoločenstva a okrem výtvorov ľudovej slovesnosti prinášali z kultúrnych centier kalendárovú i jarmočnú tlač a rozširovali ju v domácom prostredí. Pltníctvo, ako svojrázne zamestnanie ľudu, a pltník, ako jeho predstaviteľ sa stali významným inšpiračným zdrojom mnohých spisovateľov a výtvarných umelcov. Pltníka zobrazujú ako symbol statočnej práce, ako odvážneho a šikovného človeka s čistým charakterom, nepoddajného, no súčasne poznačeného životnou biedou.
Jej charakter sa odzrkadlil aj v obecnom znaku Kraľovian: Na vode plť a na nej dvaja k sebe obrátení pltníci.
Od 18. storočia Oravci využívali tok rieky Oravy na splavovanie výrobkov a obchodných článkov na pltiach. Poľskú soľ dopravovali na vozoch z Jablonky do Trstenej a Tvrdošína, odtiaľ ju rozvážali po Orave, horskými cestami do Liptovského Hrádku a do Ružomberka a na pltiach ju po Váhu dopravovali do význačnejších miest Považia (Žilina, Púchov, Trenčín, Sereď, Nové Mesto nad Váhom a Bytča).
Obchod s poľskou soľou sa stal prvoradou zložkou obchodného charakteru pltníctva na Orave v 16. a 17. storočí, ba ešte aj v 18. storočí. Potvrdzuje to aj výsadná listina kráľa Ľudovíta, ktorou 15. júna 1525 zabezpečuje mestu Veličná slobodný obchod s poľskou soľou v Liptove a Turci.

V tejto rubrike nie sú žiadne články.