Parasjonok v parku imeni Lenina
Autor: Stanislav Šimek
Práve začínala jar, z brehov Dunaja vial vánok peľ z rozkvitnutých vŕb a všade bol cítiť život. Doplávali sme s TR TATRY do Izmailu. Bolo skoré ráno. Industriálne pachy prístavu už neboli tak príjemné ako tie nad Dunajom ale aj nám sa chcelo žiť. Prvé informácie hovorili, že si na záves budeme musieť chvíľu počkať. Po rozdelení úloh a služieb sa spustila v salóne debata ako naložiť s voľnom.Začali sme kuť plány.
Kuchár rozmýšľal, čo urobiť na obed. Keď sa hovorí o jedle, každý na lodi je múdry a navrhuje práve to svoje obľúbené. Strojník moravák Čeňek zasníval:
Hoši, co tak křupavého krocana, nebo prasátko... najprv padlo pár poznámok na jeho adresu. Kdybychom se složili... Čeňek vytiahol päťrubľovku a položil ju na stôl. Hneď na to vbehli do kajút i ostatní a na stole sa objavila kôpka červených rublikov. Peniaze sú jedna vec, ale to prasiatko musí niekto aj kúpiť a doniesť na loď... Predstava behania s prasiatkom po meste nikoho nenadchla a tak ortieľ bol jasný. Čeňek to vymyslel, musí ísť. Ja som sa k Čenkovi pridal. Veď si zoberieme taxi... Nahodili sme sa do gala a vyrazili na Izmailský pljac - tržnicu. Socialistická tržnica v pohraničných mestách nebola GUMom v Moskve. Mokrá, zablatená zem, na nej babuški i deduški predávali tie najnemožnejšie a pre nich najcennejšie veci. Miesto malo zvláštny génius loci.
Človeku niekedy až ostala hlava stáť čo všetko bolo na predaj. Niečo medzi predajom na blšom trhu, súbehom zo smetiska a do toho predaj kolchoz produktov priamo z korby. Pán so slušivou koženou šiltovkou ponúkal vypálené 100W žiarovky – dajú sa predsa vymeniť v práci za tie dobré, na a potom si tie dobré tovariš môže zobrať domov. Starší pán v roztrhanom prešiváku s plechovými zubami ponúkal zadretý motor z motorky Iž. Babuška sedela na skladacej stoličke, pred ňou na kartóne vkusne zabalené sušené slnečnicové semiačka – vychýrená to pochúťka Balkánu. Za chrbtom mala natiahnutú šnúru od stromu po plot. Na tej šnúre viseli dva štrikované svetre – babkino dielo dlhých zimných večerov. Decentná mladá pani s bruškom, vymaľovaná ako Nastenka z rozprávky, držala na ramienku svoje svadobné šaty. Nevestin odev už dávno stratil svoju belobu, ale s úsmevom ich natŕčala ku každej mladšej slečne. Vedľa nej dáky mašiníst s machorkou v kútiku úst ponúkal svoje produkti: vytrhnutá bakelitová kľučka z okna, použité kolená z vodovodných potrubí, ciferník z pokazených budíkov Poljot, riadidlá z bicykla Ukrajina a dokonca aj stolové hodiny s s porcelánovými ľadovými medveďmi postavil na múrik. S trúbením dohrkotal selsko chozajnij avtomobiľ. Ľudia ešte nevedeli, čo bude mať na predaj ale hneď sa vytvorila dlhá rada. Mrazené ryby vo veľkých kockách tak 25kg blok. O chvíľu už sekali rad radom každému kúpychtivému občanovi a poctivo zabalili tovar balili do gazety Pravda. Sobačky i košky hneď pobiehali pod korbou, aby nevyšiel nazmar žiadny kúsok ktorý dopade na zem.
Prebili sme sa daľej ku životnym- zvieratám. Tam bol luxusný tovar. Chozaji z okolitých glubiniek na motorkách so sajdkou ponúkali vzácny tovar – šteniatka, mačky, živé kurčatá. Kurkárovi sme sa páčili a podával nám kuru oťažkať ale videl, že nemáme záujem a ukázal nám žiguli o kus ďalej. Dvaja žoviálni chlapíci hneď otvorili kufor. Tam bol cieľ našej cesty. Šesť krochkajúcich prasiatok sa túlilo k sebe. Vybrali sme to najväčšie, v momente priniesli kus železa s hákom, zárezy naznačovali odhad váhy a presviedčali nás že práve to je 25 kilohrama. Ponúkli sme ich Malborkami a hneď boli s cenou povoľnejší. Rýchlo sme sa dojednali. Cena bola pre nás veľmi dobrá, pre domácich to však bola riadna pálka. Vyplatili sme. Obchodník popľul prasiatko i peniaze a berí... No kolchozníci to asi nedomysleli. Pýtame si mešók. Odpovedajú ,,A u nas takoj net.,, My sme tež nemali nič, v čom by sme to prasiatko odniesli.
,,Esli net meška, parasionka bez meška neberiom... Davaj dengi!,, Ak niet mecha, my to prasiatko bez mecha neberieme. Navaľ nazad peniaze...
Mladší žmurkol na šéfa i na nás: Padaždite čut, čut druzia, srazu prinesu... Naozaj, o chvíľu sa objavil z mieškom od zeleninára. Mešók za veľa nestál už na prvý pohľad, ale lepšie než nič. Skúsená ruka vložila prasa do vreca a koniec zaviazali. Ešte nám ostávalo dostať sa von z tržnice ku taxíkom. Čeněk si hodil prasa cez krk a ako Dikobivoj hrdo niesol nákup von. Prasiatku sa to nepáčilo a kvičalo celou cestou. Inostranci na place s prasaťom na krku nie sú bežným javom a tak sme budili pozornosť. Došli sme až k parku, kde bola astanovka Taxi. Ako na potvoru tam nebolo ani jedného. Čeňek položil prasa na zem, zapálili sme si cigaretu a čakali taxík. Pašík sa vo vreci vrtel ale my sme si ho veľmi nevšímali. Pozorovali sme devušky smerujúce na pljac. Kúsok od nás stál veľká socha. Tak ako v každom meste ani tu nemôhol chýbať tovariš Lenin. A v nadživotnej veľkosti aby každý videl, komu môže vďačiť za etu krasivuju žizň = krásny život. Celé mesto, ba čo, celý sojuz držal takéto miesto v náležitej úcte. No ale hovorte to prasaťu. Prasa sa predralo von z meška a poď ho vnohy cez hustý živý plot. Preč od inostrancov fajčiacich malborky smerom k vodcovi proletariátu Leninovi. Každý sa ťahá za svojimi. Pri soche nik nebol a prasa sa tam cítilo bezpečne. Keď sme to zbadali, preskočili sme plotík a pustili sa do chytania nášho prasaťa. Najprv sa domáci nechápavo pozerali, čo si to dovoľujeme skákať do vnútra parku na trávniku okolo Valdimíra Iljiča. O chvíľu však pochopili a pozerali na našu snahu. Hrali sme sa na naháňačku a musím povedať že to prasa bolo veľmi šikovné. Nemali sme naň. Ľudia sa tvárili najprv odmerane ale za moment sa nálada uvoľnila. Pokrikovali po nás i po prasati. Okolo parku sa utvorila rada divákov. V strede Lenin, pod Leninom prasa a my dvaja. Pár minút to trvalo, a nie a nie ho chytiť. Kde sa vzali tu sa vzali dvaja policajti. Odložili si furažky – brigadírky a za povzbudzovania a potlesku divákov sa podarilo prasa chytiť. Úžas, kak v Baľšom teatri. Národ sa smial, Milicioneri sa tvárili oficialno, prasa vystaršene kvičalo a Vladimír Uljanov s prísnou pozeral na nás. Milícia sa bála, že by nám prasa zdrhlo znova, tak nám ho pekne vložili naspäť do vreca a dieru no vreci zadrôtovali. Nu, nada chatéť i umjeť... Mladší hneď rozháňal divákov z nepovoleného predstavenia pod sochou Lenina. ,,Rozchodítes, tovarišči, zdes ničivo nebúdet... razchadites po svojemu,,
Diváci s úsmevmi opúšťali priestor vedomí si, že policajnú naháňačku prasaťa pod Leninovou sochou tak skoro už neuvidia. Špinaví sme boli nielen my ale i policajti. Komandir hneď: Tovarišči dokumenty, i gavoríte što slučilos... Vytiahli sme pasy, milicioner do nich nazrel. Inostranci... Sväto svete sme mu tvrdili, že sme si kúpili prasa na loď, že ho chceme upiecť a nemali sme žiaden úmysel robiť naháňačku prasaťa v parku imeni Lenina. Na vine je nekvalitné mešók - vrece sdelano v CCCP. Kútiky úst pri vysvetľovaní šklbali aj milicionerovi. Nu što s vami? Zamávol rukou na okoloidúci taxík, taxík zastavil. Vyhodil z neho cestujúcich aby minutočku počkali. Podal nám pasy, taxikár si naložil neradostne prasa do kufra Moskviča. Milicioner zasalutoval – neviem či nám, alebo prasaťu - buchol dva krát do strechy auta a o chvíľu sme boli pred bránou prístavu.
Na druhý deň sme spravili zabíjačku. Kuchár prasiatko upiekol a hostina i zábava bola super. Boli sme hrdinami dňa. Večer bola oslava, prišla aj návšteva a jediný kto skončil skrátka bolo prasiatko na pekáči.
